|
Geniálni herci v
silnej dráme o nevyspytateľnosti osudu.
Opísať dej tohto filmu tak, aby ste
mali aspoň akú-takú predstavu, o čo v ňom ide, znamená prezradiť
súvislosti, na ktorých stojí časť jeho atraktivity pri projekcii. Ak
si film chcete naozaj užiť, vynechajte nasledujúci odsek.
Paul Rivers (Sean
Penn) je matematik, žijúci v nie celkom šťastnom manželstve.
Zomierajúc na srdcovú chorobu čaká na potenciálneho darcu
implantátu. Cristina Peck (Naomi Watts) je milujúca manželka a matka
žijúca v peknej prímestskej štvrti. Keď jej manžela a dve malé
dcérky zabije auto, v jednom momente príde o všetko, pre čo žila.
Bývalý väzeň Jack Jordan (Benicio Del Toro) ľúbi svoju rodinu a s
výčitkami svedomia za svoju minulosť sa snaží polepšiť oddanosťou
Bohu. V jeden večer sa radikálne zmení jeho život - neprežije totiž
ani jedna z troch obetí jeho nepozornej jazdy peknou prímestskou
štvrťou. A iba srdce jednej z nich môže byť použité ako
transplantát...
Tri osudy, ktorých stret ich
protagonistom niečo vzal a niečo dal. Ale viac vzal... Režisér
Alejandro González Iñárritu sa na dráhe boľavých ľudských osudov
zviezol už úspešným Amores Perros - Láska je kurva. Film
21 gramov je jeho hviezdnejšie obsadený, emocionálne
vyčerpávajúcejší a dejovo komplexnejší americký debut. Jednotlivé
príbehy sú v ňom previazanejšie a vyúsťujú do efektnejšej
myšlienkovej katarzie.
Farebne špinavá, ponuro šedivá a
roztrasená kamera (Traffic - Aféry (bez)mocných) posilňuje
realistickosť sledovaného sveta, chronologická rozhádzanosť úsekov
deja z troch individuálnych, vzájomne sa prelínajúcich rovín
podporuje angažovanosť našich závitov na skladaní súvislostí
(pôvodne sa mali príbehy - podobne ako v Amores Perros -
odohrávať sériovo jeden za druhým, no Iñárritu nakoniec zvolil
"chaotickejšiu", kontroverznejšiu variantu). No a celé toto formálne
vytríbené dvojhodinové sústo je podporené sledovaním citového
trápenia sa postáv. Vo výsledku film víťazí. Je zaujímavý i
emocionálne pôsobivý. Ale nevíťazí na celej čiare. Predsa len nejde
o geniálnu skladačku s nezameniteľným rozmiestnením styčných bodov
(Memento), pretože JE z neho jednoducho cítiť, že rozhádzanie
dejových rovín nebolo nevyhnutné a jeho snahou je iba premeniť
striebro na zlato. A nejde ani o deštrukčnú emocionálnu trhavinu
(Magnólia), pretože hoci sa Iñárritu vystríha sentimentu (čo je
fajn), bojí sa bezmedzného, trierovsky krutého obnažovania ľudskej
intimity (čo je škoda). Svoje postavy sníma oblečené a má k nim viac
rešpektu než tyran a citový vydierač Lars von Trier.
Ale dosť negatívnych slov na
margo jedného z najlepších filmov minulého roku, ktorý akurát nie je
tým, čím mohol byť. Iñárritu urobil strihovou skladbou malý prešľap,
no v jednotlivých scénach jeho snímka zostáva majstrovským dielom. A
paradoxne ani nie tak vďaka nemu, ako vďaka hercom. Čerstvý držiteľ
Oscara za Tajomnú rieku Sean Penn je, napriek ďalšej
brilantnej kreácii, prekvapivo zatienený ešte výraznejšími výkonmi
Naomi Watts (Kruh) a Benicia del Tora (Štvanec). Naomi
ako žena stredného veku, ktorá prišla o všetko, podáva v
najvypätejších chvíľach excelentný dramatický výkon. Zúfalstvo,
bolesť a hnev z bezmocnosti, ktoré ňou lomcujú pri občasných
výpadkoch z polohy silnej, vnútorne trpiacej ženy, vám jednoducho
vtlačia slzy do očí. Del Torova postava trpiteľa zmietaného
výčitkami svedomia zase hraničí až so symbolikou ovečky Pána, ktorá
- keďže nie je schopná prijať zodpovednosť za svoje činy - za každým
pohnutím vlasu na niekoho hlave vidí Božiu vôľu. Obaja, vlastne
všetci traja herci, zo seba vydávajú energiu na hraniciach ľudských
možností a pre film robia maximum, vďaka čomu sa stávajú jeho
silnejším a atraktívnejším pilierom, než celá Iñárrituova režijná
invencia.
|
