POMO.sk - Recenzia: BILLY ELLIOT (2000)

Anglicko, osemdesiate roky. Billy Elliot je mladým, jedenásťročným chlapcom, ktorý má neobvyklé hobby. Zatiaľ čo mu otec platí hodiny u miestneho boxerského trénera, on sa vo vedľajšej hale spolu s miestnymi dievčatami tajne venuje baletnému tancu. Jediným, kto ho v tomto smere podporuje je jeho učiteľka, ktorá nepochybuje o jeho výnimočnom talente. Tá mu je súčasne tak trochu i náhradou za jeho mŕtvu a nesmierne milovanú matku (ktorá preňho mala vždy vo všetkom pochopenie). Jeho rodinou je stará, extrémne senilná mama, otec, brat. Tí dvaja sú štrajkujúcimi baníkmi bez práce a bohužiaľ, i bez pochopenia pre Billyho neobvyklé (a "teploušské") hobby.

Ako sa Billy zdokonaľuje, nadchnutá učiteľka sa ho rozhodne navrhnúť pre štúdium na prestížnej londýnskej akadémii baletu. Reakcie z Billyho domáceho prostredia nie sú práve najvrúcnejšie a jeho osadenstvo nie je ani len zvedavé vidieť Billyho "v akcii". No jednej noci sa všetko zmení. Jeho zaslepený otec, opäť raz utápajúci žiaľ zo svojho sociálneho stroskotania v alkohole, ho náhodou uvidí tancovať v telocvični a rozhodne sa urobiť niečo, čo ho bude hriať pri srdci do konca jeho - ináč premárneného - života...

Billy Elliot je dieťaťom debutujúceho anglického a na Oscara čerstvo nominovaného režiséra Stephena Daldryho. Daldry sa doteraz venoval iba divadelnej scéne – a o to väčší šok je sledovať, akou brilantnou výtvarnou formou dokázal pojať svoj filmový debut. Snímka sa odohráva v istom britskom malom mestečku, zmietanom nepokojmi okolo štrajkujúcich baníkov. A Daldry jedinečným spôsobom (a v prvej tretine doslova majstrovsky zaranžovanými náznakmi) dáva do kontrastu túto dramatickú rovinu s Billyho nádhernými tanečnými výstupmi. Ako sa Billyho cesta k vrcholu stupňuje, úmerne k tomu sa zvyšuje napätie v štrajkových pomeroch – a tento štýl dramatizácie nakoniec vrcholí v niekoľkých vzájomne nádherne kontrastujúcich scénach (napríklad scéna, kedy sa za Billyho otcom a bratom zavierajú dvere výťahu, ktorý ich následne odváža do hlbín bane...).

Nemusíte sa však báť, že by vás chcel Daldry zaťažovať s náročnou filmárčinou, plnou skrytých významov a hlbokých myšlienkových reťazcov. Práve naopak – spomínané režijné pochúťky a predovšetkým neuveriteľná kamera (spomenutím ktorej sa vraciam k ťažko uveriteľnému Daldryho nefilmového pôvodu) sú iba čerešničkami na torte hlboko civilného a na nič sa nehrajúceho príbehu. Príbehu, pri sledovaní ktorého vám nikto ani na sekundu nepovie "plač!", no i napriek tomu vaše oči neostanú suché. Neskutočne inteligentne vyrozprávaného príbehu, pri pozeraní ktorého budete cítiť, že je s vami zaobchádzané ako s plnohodnotnou ľudskou bytosťou. Žiadny sentiment, žiadne manipulovanie s vašimi citmi a žiadne podceňovanie vašej schopnosti VNÍMAŤ a POSÚDIŤ.

Mohol by som tu popísať ešte nekonečné množstvo riadkov o vynikajúcom civilnom humore, ktorý dodáva snímke až "nefilmový" rozmer realičnosti a autenticity. Rovnako by som mohol básniť o hereckých výkonoch, dynamickom soundtracku a niekoľkých krásne vykreslených doplnkových myšlienkových rovinách (ako prvá ma napadá tá o tolerantnosti), no neurobím to. Billy Elliot je totiž filmom, na ktorý by ste mali ísť bez ohľadu na to, čo kto o ňom napísal. Pretože Billy Elliot je filmom PRE KAŽDÉHO. Je filmom o splnených snoch a o životnej dôležitosti nepremrhať svoj talent. Zamyslite sa nad ním a pamätajte, že KAŽDÝ sme niečím výnimočný a našu životnú cestu za šťastím si budujeme len a len sami - tým, ako s touto svojou jedinečnosťou vynakladáme.

späť do Recenzií