|
Príliš zdĺhavá a
rutinná vyvražďovačka so zopár chuťovkovými mordami
Hŕstka teenagerov, smerujúcich na školský futbalový zápas, uviazne
kvôli autoporuche v louisianskom lese. Dvaja z nich sa vyberú s
čudáckym miestnym vidlákom pre pomoc na benzínku, ostatní zostanú
pri svojich autách. Benzínka však sídli v skrytom, podozrivo
ľudoprázdnom mestečku Ambrose, z ktorého obyvateľov si dvaja miestni
bratia urobili výstavné atrapy v lokálnom múzeu voskových figurín. A
jeho brány sú otvorené a začína tiecť vosk...
Niť lacnej teenagerskej hrôzy pokračuje. Ďalším šablónovitým
scenárom, zrežírovaným ďalším celovečerne debutujúcim klipárom
(tentoraz Španielom). Sexy baby, klišé, blbé dialógy, občasné
napätie, predvídateľnosť, benzínová pumpa, absencia logiky, šťavnaté
mordy a plus k tomu dekoračná non-brain-celebrita Paris Hilton.
Skrátka všetko, ako má byť. Teda až na 113-minútovú dĺžku filmu,
ktorá je v rámci tohto žánru samovražedná. Rozbeh je pomalý a než sa
decká dostanú do osudného mestečka, sme nútení sledovať ich hádky, "orálnenie"
za volantom a nahrávanie sa na videokameru. V celom tomto spomalenom
rozbehu, ktorý mal zrejme rozdať karty medzi charaktermi postáv, je
najpútavejším prvkom práve sladučko oblečená Paris. Paradoxne však
nie svojou postavou, ale neschopnosťou preniesť dôveryhodne čo i len
banálnu dialógovú repliku.
Osobitejšie pozitíva tohto silne rutinného hollywoodskeho
jogurtu, ktoré sa dostanú k slovu po prvej trištvrtehodine, sú jeho
výprava (objekty a lokácie) a sympatickosť ublížení na zdraví obetí.
Dizajn múzea láka skôr modernou plastickosťou než gotickou temnotou,
no je mu naozaj ťažko odolať. A do rovnakej sexy aury je ponorená
celá dedina, ktorá svojou vyľudnenosťou a výstavnou čistotou vytvára
mrazivo odcudzený mikrokozmos sveta bez života. Naozaj škoda, že nás
tvorcovia nútia stráviť v týchto miestach pri scénach, ktoré už
dávno poznáme odinakadiaľ, až toľko času. Ubíja to hlavný potenciál
filmu.
Masakrov našich mladých obetí síce nie je veľa, no zato sú
veľmi šťavnato prevedené a nevyhýbajú sa ani odpudzujúcemu efektu
(čo by mohlo byť na škodu veci, keby nešlo o drive-in hororovú
zábavu). V jednom sa rejža Jaume Collet-Serra sústredí na
napätie a šok po tme (prvá obeť), v inom na efektnú kamerovú hrátku
(záhradnícke nožnice) a v ďalšom na cynický a veľmi trefný vtip
(prečistenie hlavy). Úplne najviac z celého filmu ma ale potešila a
pobavila Elisha Cuthbert s jej prstíkom.
Elisha je vôbec spolu s parťákom Chadom Michaelom Murrayom,
ktorý hrá jej drsného brata, jedinou živou vecou pred kamerou, ktorá
si zaslúži individuálnu pochvalu. Byť v akomkoľvek inom vážnom
filme, boli by ich výkony iba OK. V tejto vyvražďovačke, do ktorej
všetkých ostatných akoby vyexkrementovala druhá Anakonda,
však formujú aspoň akú-takú dramatickú linku a sú jej jedinou
spojkou s divákom, vďaka ktorej sa dá tých 113 minút prežiť i bez
potreby masochistického rozptyľovania sa horúcim voskom. Dokonca ani
záporáci nie sú dostatočne strašidelní. Jeden z nich je prazvláštnou
kombináciou Winnetua, Michaela Myersa a vraha v plášti z
Vreskotov a druhý iba tuctovým automechanikom v šiltovke, akého
stretnete na každej pumpe.
Múzeum voskových figurín
má zo svojich rovesníkov najbližšie k Pachu krvi, ktorý bol
tiež iba ľahkomyseľným rutinným klbkom klišé a brutality. Bol však
aj svižnejší, občas nápaditejší (skákanie po stromoch), s
naturalistickejšou brutalitou a lepšími záporákmi. Naťahované a pre
menej vecí zapamätateľné Múzeum voskových figurín upadne v
rámci série súčasných teen hororov do zabudnutia veľmi rýchlo. Má už
totiž príliš veľké číslo v poradovníku na to, aby si v boji s
konkurenciou vystačilo s tak biednym, narýchlo zbuchnutým scenárom.
|
