POMO.sk - Recenzia: IRIS (2001)

Iris Murdochová je legendou anglickej literatúry. Bola prvotriednou spisovateľkou a filozofkou, princeznou intelektu. Svoj život zasvätila myšlienkam a slovám. A svojmu vlastnému, vnútornému svetu, skrze ktorý reflektovala do románov svet navôkol. Iris, ktorej existencia a ľudské šťastie boli do značnej miery postavené na sebaistote z vlastnej inteligencie, však v pokročilom veku postihla Alzheimerova choroba. A tak jej svet zo dňa na deň zahltila temnota.

Biografický film s názvom Iris zachytáva Irisin život od jej študentských čias až po smrť. Nie však postupným, chronologickým sledom udalostí, ale flashbackovým konfrontovaním životných udalostí z jej straroby s udalosťami z mladosti. Hneď v úvodných záberoch filmu sledujeme mladú Iris, plávajúc pod vodou so svojím priateľom Johnom, pričom v plynule nadväzujúcich záberoch sa jej postava strieda so starou Iris (a starým Johnom). S tým Johnom Bayleym, priateľom zo školy, ktorého si neskôr vzala a strávila s ním celý život.

„Je to ako život v rozprávke. Ja som ten mladík, zamilovaný do krásnej dievčiny, ktorá tu a tam odíde do neznámeho a záhadného sveta… ale vždy sa zasa vráti.“

To bol výrok Johna Bayleyho, ktorého vzťah k Iris je jednou z hlavných premís dejovej fabule filmu. John popri Iris vždy pôsobil ako zmoknuté kuriatko. Bol hanblivý, plachý a jej výstrednosť a sebaistota ho doslova spaľovali. Miloval ju každým kúskom duše. A stal sa pre ňu jediným skutočným priateľom, na ktorého sa mohla obrátiť s čímkoľvek a ktorý pri nej vždy stál.

Ako som už napísal, jeden z drajvov filmu Iris spočíva vo vzťahu ústrednej dvojice. A s ním ide ruku v ruke výpoveď o človeku, ktorý prišiel o všetko. Vlastne o dvoch ľuďoch, ktorí prišli o všetko. Ako o Iris, tak i o Johnovi. Iris sedí v pokročilom štádiu Alzheimera za kuchynským stolom a John sa smutným pohľadom prizerá, ako ho jeho životná láska opúšťa. Scéna je následne prekrytá flashbackom na študentské časy, keď ju John ide navštíviť a zisťuje, že má na izbe cudzieho milenca. A tento osobnostný kontrast (t. j. jej divokosť a pôžitkárstvo s jeho oddanosťou a vernosťou), ktorý medzi nimi vyklíčil ešte v študentských časoch, sa im za celý život nepodarilo vyžehliť. Preto zažíva John pri náhlom odchode Iris do iného sveta také muky a preto jej o pár scén neskôr, keď už ona nevníma, hovorí, že ju nenávidí. „Tak, teraz už si len moja! Ale ja už ťa teraz nechcem!“ Kričí do neprítomnej Irisinej tváre, pričom veľmi dobre vie, že pri nej zostane až do poslednej chvíle.

Iris je festivalový hit, ktorý vzbudil pozornosť predovšetkým vďaka hereckým výkonom hlavných predstaviteľov. A veru právom! Kate Winslet ako mladá Iris, Judi Dench ako stará Iris, Hugh Bonneville ako mladý John a Jim Broadbent ako starý John. Celá táto štvorka je bezpochyby tým najlepším, čo snímka ponúka. Jim Broadbent, ktorý sa minulý rok objavil tiež v skvelej roličke Harolda Ziglera v Moulin Rouge!, dostal za svojho Johna Baileyho Oscara. A rovnako by si ho zaslúžili aj ostatní protagonisti. Lenže pozor. Zostáva veľmi otázne, čím by bol tento film bez ich unikátnych hereckých výkonov.

Pravdupovediac, nebolo by to nič moc. Iris je totiž z hľadiska finálneho vyznenia ukážkovým príkladom krásneho, hlbokého námetu, sfilmovaného však s neadekvátne vysokým umom a kreatívnosťou. Režisér Chris Eyre sa akoby spoliehal výhradne na hercov a sám filmu nedodával potrebné, osobité režijné zázemie. Iris je síce silne „komornou drámou z obývačky“, takže chcieť od nej pôsobivejšiu výpravu v duchu Ivoryho majstrovského Súmraku dňa, nejde. Ale to jej aj tak nedáva právo, aby si vystačila s podobou nevýrazného a celkom fádne, bez silnejších momentov vyrozprávaného „smutného príbehu od susedov“. Filmu chýba rozmer, skrz ktorý by divák mohol vkĺznuť do jeho príbehu a prežiť ho nielen ako nezávislý pozorovateľ. Chýbajú mu momenty, ktoré by vo vás vyvolali radosť a slasť z prítomnosti pred filmovým plátnom. Momenty, ktoré by mu zabránili uplynúť s rovnakou tichosťou, s akou sa Iris pobrala do sveta svojich myšlienok.

Kolega z rádia Okey, s ktorým som opúšťal kinosálu, na margo môjho chladného postoja poznamenal, že aby som mohol film správne vstrebať, potrebujem poznať tvorbu, alebo aspoň memoáre Iris Murdochovej. Na jednej strane priznávam, že je to možné, no na druhej si myslím, že úlohou filmu ako takého (a nielen tohto konkrétneho) je myslieť predovšetkým na DIVÁKOV. Keby som sa chcel dozvedieť niečo o Iris, prečítam si memoáre. Ale ja som chcel čoby nezávislý divák vidieť jej príbeh vyrozprávaný prostredníctvom filmového plátna. A to na jeho vyslovenie určite nevyužilo všetky svoje prostriedky.

Iris sa dá obsahom s pokojným svedomím prirovnať k Čistej duši Rona Howarda. Tá bola hollywoodskejšia a na rozdiel od Iris nám neukazovala tie menej čisté stránky hlavného protagonistu, ale ako film bola skrátka omnoho pútavejšia. Jej scenár bol vygradovaný a nepôsobil ako jednoliaty, čiernobiely produkt bez výraznejších momentov. A jej kamera nám podávala väčšinu záberov v obrazoch hodných zarámovania. A práve to sú tie filmárskej prostriedky, ktoré Iris chýbajú a bez ktorých nemôže byť niečím väčsím, než je. Nejde o zlý film. A nudiť by ste sa pri ňom rozhodne nemali. Ale ak ste skúsenejší divák, určite v nej budete, rovnako ako ja, vidieť nevyužitú veľkú príležitosť priniesť do fondu svetovej kinematografie ďalší filmový klenot s nadčasovým a nezabudnuteľným posolstvom.

späť do Recenzií